Michaela je momentálne predsedníčkou SOSA (Slovenské organizace pro vesmírné aktivity – jednoho z organizátorů projektu Expedice Mars – pozn.MH) a teší sa na jeseň na vypustenie prvej slovenskej družice skCUBE do vesmíru. Bola členkou prvej britskej posádky, ktorá sa zúčastnila simulovanej misie na Mars. O rok sa chystá na ďalšiu, teraz už ako veliteľka.
Snívala si už od detstva, že sa staneš astronautkou?
Áno, od malička som mala slabosť pre prírodu a vesmír, ale až od ôsmych rokov som zatúžila, stať sa práve astronautkou. Bolo to po tom, čo sme s rodičmi navštívili NASA Goddard Space Flight Center v USA. Tam som si mohla obliecť astronautský skafander, stretnúť sa s prvým slovenským kozmonautom Ivanom Bellom a aj s posledným mužom na Mesiaci, Eugenom Cernanom, ktorý je napoly Slovák. Odvtedy som mala silno zakorenený sen stať sa austronautkou.
Kedy to začala byť reálna predstava?
Síce som zostala „posadnutá vesmírom“ doteraz, veľakrát ma životné cesty viedli úplne inam. Na jednej strane som písala romány o mimozemšťanoch, na druhej nás s bratom rodičia učili jazyky a pestovali v nás lásku k histórii, medzinárodným vzťahom a umeniu. Už v tom veku som bola realistkou a vedela som, že stať sa astronautkou je prakticky nemožné. Preto som si od začiatku strednej školy myslela, že bude praktickejšie, keď vyštudujem históriu umenia či diplomaciu. Vedu a vesmír by som si bola nechala iba ako hobby. Zároveň som vedela, že na to, aby som sa venovala vesmírnemu výskumu by som musela ísť študovať do zahraničia.
To by stálo veľa peňazí, s čím mi moji rodičia nemohli pomôcť. Nakoniec mi moju vášeň pre vesmír pripomenul dokumentárny film od Jamesa Camerona, Mimozemšťania z hlbín, v ktorom na dne oceánov našli vedci neuveriteľné bytosti, ktoré by mohli existovať na iných planétach. Vtedy som si uvedomila, že by človek mal ísť za svojou vášňou, veď predsa len svoje povolanie bude robiť celý život a malo by ho to teda baviť čo najviac. Doteraz sa venujem kultúre,umeniu a jazykom vo voľnom čase, pretože aj to je súčasťou mojej osobnosti a nechcem sa toho vzdať.
Kde si študovala?
Keď už som sa takto rozhodla, tak som si od strednej školy začala privyrábať na štúdium v Anglicku, počas školského roka aj každé leto. Vďaka výborným štúdijným výsledkom som sa dostala na University College v Londýne (UCL), ale aj tam som si musela privyrábať počas štúdia, aby som si to dokázala odfinancovať. Niekedy som mala až tri práce súčasne a zároveň som drela na dobrých výsledkoch v škole, aby som získala prospechové štipendiá.V Londýne som študovala najskôr planetárne vedy, kombinácia geológie a astrofyziky.Vždy som chcela študovať nielen vesmír, ale aj to, či môže existovať aj iný život niekde vo vesmíre, teda astrobiológiu.
Keď som však začínala študovať, astrobiológia vtedy neexistovala ako veda, takže som si k tomu musela nejakým spôsobom sama vypracovať cestu. Popri štúdiu som pracovala aj v londýnskom observatóriu a pre niekoľko výskumných ústavov UCL. V treťom ročníku sa mi podarilo vyhrať štipendium v hodnote približne 50-tisíc dolárov, ktoré mi umožnilo študovať rok na California Institue of Technology (Caltech) v USA. Vtedy to bola najlepšia univerzita na svete, kde mali jednotlivé odbory ako geobiológiu, astrobiológiu a moji profesori boli špičkoví ľudia v tomto odbore. Tam som sa teda konečne mohla venovať astrobiológii a na nej som pracovala aj priamo v NASA.
Celý článek k přečtení na webu Startitup.sk
Martina Ditrichová
23. august 2016